Recenzia knihy Školská mediácia - prof. Erich Petlák

12.02.2013 12:31

Bieleszová, D. 2012. Školská mediácia. Riešenie konfliktov a sporov zmierovaním. Bratislava : Iura Edition, s. 89, ISBN 978-80-8078-510-9.

Zdroj: Manažment škol v praxi 2/2013 (uverejnené so súhlasom redakcie)

 

Na úvod recenzie sa mi žiada poznamenať, že už dávnejšie som nepísal recenziu na publikáciu, ktorá by bola tak spätá so životom školy, resp. so životom učiteľov v školách, ako je táto publikácia. Keď som ju prečítal (ako sa hovorí „na dúšok“) hneď som uskutočnil skromnú anketu a pár známych učiteľov som sa spýtal či vedia čo je „školská mediácia“. Respondenti vedeli viac o „meditácii ako o mediácii“, aj preto som sa rozhodol napísať túto recenziu.

Najskôr zrejme treba povedať čo je mediácia. Autorka píše: „Mediácia definovaná v zákone (Zákon č. 420/2004 Z. z. a následne Zákon č. 141/2010 Z. z.)  je mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu. Je to spôsob riešenia sporu, kedy mediátor ako tretia nezávislá a nezaujatá osoba pomáha stranám identifikovať ich záujmy, nabáda ich, aby hľadali spoločné praktické riešenia.“

Po úvodnej kapitole – Úvod do mediácie“, v ktorej autorka vysvetľuje nielen podstatu, ale aj organizačno-právne aspekty a výhody mediácie (str. 11), ďalšími kapitolami už, obrazne povedané, „vstupuje priamo do škôl“. Priestor recenzie neumožňuje podrobný opis jednotlivých kapitol, a preto podávam istý komplexnejší pohľad na autorkou spracované oblasti. Nasledujúce štyri kapitoly - „Školská mediácia – predmety sporu“, „Skupinové myslenie v pedagogickom tíme“, „Obranné mechanizmy“ a „Kritické rozhovory a nadlimitná záťaž“ – už podľa názvov naznačujú čo je predmetom ich opisu.

Predmetmi sporu môžu byť rôzne oblasti a vzťahy v kolektívoch, napr. nesúlad medzi pracovníkmi, polarizácia názorov na isté oblasti, vyčerpanosť z práce, ale aj náročnosť edukácie vzhľadom na nové javy v školskom prostredí a pod.

Myslenie v pedagogickom tíme môže mať tiež rôzne prejavy. Autorka opisuje reflexiu, teda ako učitelia vnímajú dianie okolo seba, ďalej „groupthink“ – ako istú rezignáciu voči hľadaniu nového v práci školy, čo môže mať zhubné následky pre pedagogický tím, pre jeho tvorivosť.

Pod obrannými mechanizmami autorka opisuje akoby bránenie sa voči niečomu nedobrému, niečomu čo porušuje rovnováhu a pohodu človeka. Obrannými mechanizmami môžu byť „únik“ – akoby odreagovanie sa od vzniknutej situácie, rezignácia, kompenzácia – náročnejší problém „vymeníme“ za menej náročný, pseudoracionalizácia – hľadanie vysvetlenia a zdôvodnenia na svoju obhajobu, nepripúšťame si chybu a pod.

Zrejme v každom kolektíve dochádza ku kritickým rozhovorom, ktoré môžu vychádzať z rôznych príčin, napr. rodinné problémy, zdravotné problémy, prepracovanosť, ale aj nespravodlivosť a pod.

Tieto, ale aj nasledujúce kapitoly sú spracované nielen teoreticky, ale autorka uvádza príklady prejavov vyjadrení, rôznych akoby aj skrytých príčin nesprávneho konania a pod. Najpodstatnejšie je však, a to zvyšuje hodnotu publikácie, že autorka v každej kapitole ponúka rad prístupov, námetov a odporúčaní, ako vzniknuté situácie a prípady riešiť. Uvediem len niektoré: coping – vidieť a hľadať viac príležitostí riešenia vzniknutej situácie, urobenie rozhodnutí v konkrétnom čase, zvládanie emócií a pod. Pozornosť a kladné hodnotenie si zasluhuje tiež, že každá kapitola je ukončená krátkym, ale výstižným upozornením s názvom „Dôležité“. Autorka v tomto „dôležitom“ akcentuje realitu a pripomína vážnosť predchádzajúceho textu v niekoľkých výstižných pripomenutiach. Napr. „Rôzni ľudia robia v rôznych situáciách rôzne rozhodnutia.“... “Odkladáme argumenty na neskoršie obdobie a v kútiku duše si prajeme, aby sa naše rozhodnutia nestali predmetom kritiky. Buďme inovatívni. Zmeňme prístup.“... “Vlastné skúsenosti nemusia byť vždy pravdivé, nemusia platiť pre všetkých, no sú platné v súvislosti s konkrétnou osobou.“ Tieto a ďalšie myšlienky následne podobnejšie rozpisuje. 

Ostávajúce kapitoly sú tiež vstupom do škôl, avšak nie „medzi učiteľov, ale medzi žiakov“. „Mediácia konfliktov detí v ranom veku“, „Žiak so špecifickými potrebami v konflikte“, „Kritické myslenia ako prevencia“, „Rovesnícka mediácia“, „Kyberšikanovanie ako zdroj konfliktov“. Tak ako vyššie aj tu už zo samotných názvov kapitol je zrejmé ich zameranie.

Vo vzťahu k deťom v ranom veku sa v publikácii zdôrazňuje potreba povzbudzovania dieťaťa, a nie kladenie mu „komunikačných rámp“ (str. 39). Nemali by sme bagatelizovať problémy detí, moralizovať a ponižovať ich, bezdôvodne prikazovať a hroziť, zosmiešňovať a pod. Aj deti sa dostávajú do konfliktov, sú súčasťou ich existencie. Dieťaťu by sme mali dopriať možnosť riešiť vzniknuté konfliktné situácie, aby sa naučilo konflikt riešiť konštruktívne.  

 Žiaci so špecifickými potrebami tiež prežívajú v školách viaceré konflikty. Práca učiteľa s týmito žiakmi musí byť veľmi trpezlivá a aj odvážna (s. 46).  „Živé“ deti pravidlá poznajú, ale nedostatočne ich rešpektujú. Preto učiteľ musí stanoviť základné pravidlá správania, doceňovať význam vizuálneho kontaktu, správne organizovať činnosť i v istom časovom slede a pod. Taktiež musí vedieť ako reagovať na zlosť žiakov.

Kritické myslenie je aj predpokladom tvorivosti a rozvoja myslenia žiaka. Učitelia a rodičia musia urobiť všetko pre to, aby podporovali kritické myslenie – odpovedať na otázky, podporovať správne rozhodnutia žiaka a pod. Bez podpory myslenia vyrastá pasívny človek. Mnohé z uvedeného sa vzťahuje aj na rovesnícku mediáciu. Žiaci žijú v dobe, ktorá im popri pozitívach sprostredkúva aj negatívne javy – brutalita, agresivita a pod. Preto by v školách malo byť čo najviac osobnej komunikácie a priamych skúseností. Na str. 55 – 56 autorka vymenúva rad negatívnych prejavov, ktoré sú typické pre ostatné roky. Je však možnosť aspoň čiastočne čeliť týmto negatívnym prejavom reálnymi mediáciami, a to aj s účasťou študentov – „mediátorov“.

Kyberšikanovanie sa, žiaľ, stáva súčasťou nášho života. Autorka v publikácii pojednáva o jeho prejavoch, možnej prevencii, ale aj o možnostiach reagovania na tento novodobý fenomén.

Kapitola „Rodič v úlohe partnera školy“ vysvetľuje ako treba z hľadiska mediácie pracovať s rodičmi. Nemalo by to byť len akési informovanie rodičov, ale spolupráca musí mať istú víziu a sledovanie cieľov rozvoja žiaka.

Na záver recenzie považujem za potrebné uviesť, že publikácia je skutočne veľmi prínosná. Reflektuje súčasný uponáhľaný život, ktorý neobchádza ani školské zborovne a školské triedy, v ktorých sa občas môže vyskytnúť nervozita, neporozumenie si a pod. Predmetná publikácia dáva odpoveď, ako predchádzať týmto javom a ak sa už objavia, ako ich riešiť. Je to publikácia priam predurčená na istú oblasť manažovania školy. Nemala by chýbať v žiadnej učiteľskej knižnici.

Erich Petlák