Rozhovor s Mgr. Dušanou Bieleszovou, školskou mediátorkou

30.12.2017 14:42

Rozhovor bol uverejnený v časopise Dnešná škola - človek a príroda č. 1/2018

Pani Bieleszová, naši čitatelia vás poznajú z viacerých článkov o školskej a rovesníckej mediácii, ktoré sme uverejnili v našom časopise, ale aj z konferencií či priamo zo škôl, v ktorých ste trénovali, príp. trénujete rovesníckych mediátorov. Prezraďte nám, s akými učiteľmi sa stretávate? 

Stretávam sa s rôznymi učiteľmi, čo sa týka veku, povahových čŕt, temperamentu, skúseností aj predstáv, kam sa má naše školstvo a vzdelávanie v ňom uberať. Ich schopnosti, vízie, ale aj spôsob komunikácie naprieč generáciami sa odráža v kultúre školy, v tom, ako vnímajú konflikty, ako ich vedia spracovať, riešiť, ako sa vedia vzájomne počúvať, ako si vedia pomôcť v náročnejších situáciách. Dokonca ten istý človek môže meniť svoje správanie v závislosti od toho, či je šťastný, spokojný alebo frustrovaný a stresovaný. 

Čo tieto situácie ovplyvňuje? 

Ak napríklad učiteľ cíti istotu a bezpečie od nadriadených, ak je zvyknutý prijímať a „čítať“ spätnú väzbu žiakov, ak ho kolegovia vedia podporiť a ak je jeho vzťah s rodičmi postavený na dôvere, spolupráci, je možné to spoznať aj na komunikácii s ním. Aj náročné situácie, ktoré sú v školskom prostredí bežné, zvláda s nadhľadom. Ak je však kultúra školy postavená na manipulácii, intrigách, osočovaní, zákulisných hrách alebo na príkazoch a autoritatívnom riadení, súčasťou takýchto škôl je aj strach a následná snaha problémy vytesniť, nepripúšťať si ich. V takomto prostredí sa objavuje ticho tolerované rodinkárstvo, klientelizmus aj šikanovanie. Človek, pre ktorého sú demokratické princípy dôležité, ale nemá možnosť to, čo vidí, pomenovať pravým menom, sa dostáva do kolobehu frustrujúcich situácií, ktoré nevie prijať, nevie spracovať. Na prvý pohľad aj jednoduchý konflikt takýto človek prežíva stresujúco a v pochybnostiach. 

Ako napäté situácie zvládajú riaditelia škôl? 

Udržať si vnútornú rovnováhu v  takej náročnej pozícii, akou riadenie školy bezpochyby je, by malo byť pre riaditeľa školy kľúčové. Neexistuje fungovanie v bezkonfliktnom prostredí, nie je škola, ktorej sa konflikty vyhýbajú. Máme však školy, ktoré s  konfliktmi vedia účinne pracovať. Pre riaditeľov škôl je dôležité spolu s  prijatím funkcie pripraviť sa na  prekonávanie prekážok, ktoré sa stanú súčasťou ich každodennej praxe. Pozitívna skúsenosť s  vyriešeným konfliktom môže urobiť riaditeľa školy skúsenejšieho, schopnejšieho čeliť ďalším nečakaným výzvam. 

V akých situáciách sa stretávate so žiakmi? 

Stretávam sa najmä s  rovesníckymi mediátormi v  rámci tréningových a  následne v  rámci supervíznych stretnutí, teda so žiakmi v  školách, kde sa program rovesníckej mediácie udomácňuje. Čím rôznorodejšia skupina žiakov alebo študentov sa stretne, tým zaujímavejšie bývajú tréningy… Pre úspech tréningových aktivít v škole sú dôležité dve veci, aby sa žiaci nebáli otvorene pomenovať to, čo ich trápi, a podpora dospelých autorít, pedagogických a  odborných zamestnancov, rodičov, najmä ich záujem trpezlivo viesť žiakov k  prijímaniu zodpovednosti za znižovanie napätia v triedach, predchádzanie napätých situácií v triedach. A opäť, dôležité je, že škola je aj v tomto pre žiakov tréningovým priestorom, kde sa môžu mýliť, robiť chyby. Učia sa skúsenosťou. Takíto žiaci sa potom stávajú citovými ventilmi v triede a pri zvládaní skupinovej dynamiky v triede môžu byť pedagógom veľmi nápomocní. 

Ako sa dá predchádzať konfliktom učiteľa so žiakmi? 

Friedmann Schutz von Thun vo svojej teórii štyroch uší hovorí o štyroch aspektoch počúvania toho, čo nám niekto hovorí. Týka sa to aj žiakov. V ich správaní či vyjadrovaní môžeme vnímať vecný aspekt, teda to, čo nám niekto hovorí, vzťahový aspekt, ako nám to hovorí, sebaotvárajúci aspekt, čo pri tom pociťuje, a výzvový aspekt, k čomu nás vyzýva. Pedagógovia pri negatívnom správaní žiaka často upriamia pozornosť na vzťahový aspekt, teda formu, ako s nimi žiak komunikuje, a uniká nám obsah toho, čo nám chce vlastne povedať a ako sa cíti.  V takýchto situáciách je dobré oddeliť práve obsah od formy, teda upozorniť na to, že sa snažíme pochopiť to, čo sa deje v jeho „svete“, ale nepáči sa nám forma, akou nám to žiak komunikuje. 

Čo je na zvládaní konfliktných situácií najťažšie? 

Najťažšie je pomenovať problém včas, nájsť odvahu riešiť drobné napätia v  tíme v  momente, keď to ešte nepredstavuje vážny problem, a voliť komunikáciu vyjasňovania. To podstatné sa odohráva v nás samotných a  často je to uhol pohľadu, ktorý nám bráni alebo umožňuje chápať konflikt v  celej jeho šírke. Rovnako je problémom naše vnímanie názorových rozdielov, potrebujeme presvedčiť druhého o  vlastnej pravde a  v  servírovaní argumentov akoby sme vypínali aktívne počúvanie. Rovnako potrebujeme mať odpovede na položené otázky, ale niekedy neexistuje jedna odpoveď, jedno riešenie, jedna cesta. Každý z nás je vo svojej podstate jedinečný a jeho správanie a úsudok ovplyvňuje množstvo faktorov, o ktorých ani netušíme. Rovnako dôležité je vedieť rozpoznať, kedy komunikácia je možná a môže byť úspešná a kedy je lepšie vziať si „oddychový čas“, upratať si v sebe emócie, naučiť sa používať obranné mechanizmy tak, aby človek nestratil nadhľad. 

Ako bojovať s vyhorením? 

Cesty sú rôzne. V prvom rade treba vedieť, čo v nás spôsobuje napätie. Sú to intrigy v tíme? Ohováranie? Podrazy? Boj o moc? Vadí nám nedôslednosť kolegu alebo naopak prílišná precíznosť? Nevieme povedať nie? Naložili sme si na  svoje plecia viac, ako unesieme? Potrebujeme predovšetkým poznať samých seba, naše správanie v konfliktnej situácii, vedieť predchádzať tomu, čo v nás spôsobuje napätie, pomenovať to alebo si aspoň priznať, že sa okolo nás deje. To je prvý krok na ceste k vnútornej rovnováhe. Následne treba vyvažovať menej príjemnejšie obdobia niečím pozitívnym, poznať, čo alebo kto nás robí spokojnejším, vyrovnanejším, kto nám vie dopriať nadhľad, vypočuje nás bez hodnotenia, aby sme dokázali reflektovať aj nepríjemnú situáciu. 

Aké sú najčastejšie problémy, s ktorými sa stretávajú učitelia vo vzťahu k vedeniu školy? 

Veľmi častým javom pri problémových situáciách v  škole je nízka pracovná kultúra (niekedy aj pri skvelých výsledkoch školy), nízke sociálne kompetencie. Nepríjemne sa cítia učitelia, keď ich nadradení používajú autoritatívny štýl riadenia, ale problémom je pre pedagógov aj riaditeľ, ktorý nemá vízie a  nevie vydávať rozhodnutia. Učitelia zažívajú aj neposúvanie dôležitých informácií, privlastňovanie si cudzej práce, prerušovanie v rozhovore v snahe dať najavo, že názor niekoho v skupine podstatný nie je, útoky na povesť, vážnosť. Pedagógom chýba docenenie ich práce. Prekáža im, keď sa rozhodnutia robia za  chrbtom, keď sa okliešťujú kompetencie, ktoré by učiteľ zvládal. Problémom je nedôvera v tíme. 

Ako sa vyhnúť správaniu, ktoré spôsobuje napätie a robí zlú atmosféru v pedagogickom tíme? 

Ťažká otázka. Veľmi dôležité je naučiť sa pomenovať problémy pravým menom a  včas. Pri hádkach zohrávajú dôležitú úlohu emócie. Fixná predstava o správnosti úsudku prináša „boj“ o lepšiu argumentáciu. Čím osobnejšia je téma, tým máme väčší záujem presvedčiť niekoho o „svojej“ pravde. Ak súperíme, sme viac citliví na odlišnosti a rozdiely, ak máme potrebu spolupracovať, máme väčšiu citlivosť na podobnosti a je aj väčšia pravdepodobnosť, že sa dohodneme. Preto je dôležité naučiť sa pracovať na kvalite vzťahov, na riešení konfliktov. 

Čo je dôležité pri začleňovaní programu rovesníckej mediácie do škôl? 

Pri začleňovaní programu rovesníckej mediácie do školy je dôležité reflektovať potreby žiakov, tréningové aktivity prispôsobovať podmienkam konkrétnej školy, dopriať žiakom čas reagovať v  súlade s  ich vekom a možnosťami. Naši žiaci potrebujú dospelých, ktorí im doprajú čas dozrieť vlastným tempom, pedagógov, ktorí veria, že videnie sveta detskou optikou má pre nich dôležitý význam. Pozitívna aj negatívna skúsenosť je súčasťou ich dozrievania, archívu spomienok a stavebným materiálom ďalších rozhodnutí do života. 

Rozprávky končievajú – a žili šťastne, pokiaľ nepomreli... V čom podľa vás spočíva ľudské šťastie? Aké je vaše životné krédo? Poraďte, čo robiť, ako žiť, aby sme v dnešnej uponáhľanej dobe boli spokojní či šťastní?  

Kedy sa cítime najviac šťastne? Väčšinou je to vtedy, keď vieme, že sme zvládli náročnú životnú situáciu, prekonali zložitú pracovnú výzvu, pomohli žiakovi rásť, keď sme určitú chvíľku boli súčasťou jeho dozrievania a prišli sme k presvedčeniu, že ďalej to zvládne sám, keď sme podržali kolegu vtedy, keď to najviac potreboval a my zistíme, že to bolo pre neho dôležité. Keď sme prijali myšlienku, že vízie smerom k žiakom nekončia na vyučovacej hodine počas testovania, skúšania, ale siahajú do čias, keď už nebude žiakom školy, ale dospelým človekom, ktorý si vie poradiť s prekážkami. A spoznáme to ľahko. Na ulici neodvráti od nás zrak, ale usmeje sa, pozdraví, zastaví sa, popraje nám pekný deň, opýta sa, ako sa máme. To si však pýta našu pokoru, trpezlivosť, dôveru, ale aj odvahu prijímať zmeny, otvárať im cestu a kráčať s dobou – všetko v rovnováhe. 

Ďakujem za rozhovor a želám vám, ale i nám všetkým veľa radosti, pozitívnej energie a obohacujúcich stretnutí. Helena Vicenová